Prehra pravice a víťazstvo pseudoľavice? Dúfam, že nie.

Autor: Pavol Spiššák | 9.3.2012 o 16:33 | Karma článku: 15,55 | Prečítané:  216x

Vlastný osobný postreh k súčasnej politickej situácii. Predčasné parlamentné voľby 2012 za sebou ťahajú neuveriteľný závoj špinavostí, sporov, rozporov, názorových a personálnych zvratov aké táto krajina nezažila do roku 1989. Všetky tie Gorily, Sasanky, "istoty", "začiatky prácou", "zodpovednosti", 4x4 riešenia atď. Ľudia sú frustrovaní, zmätení, nerozhodní, nahnevaní, doslova až zhnusení. Obavy z toho, že tieto voľby sa opäť stanú neslávne známe extrémne nízkou účasťou sup preto na mieste.

Pri vnímaní predvolebnej kampane a boja politických strán a jej predstaviteľov o každý  jeden hlas, ktorá prebieha na všetkých frontoch od rozhlasu počnúc internetom, musí každý jeden občan bojovať s otázkami, koho voliť a prečo. Ak má viacej ako 35 rokov, nejaké tie voľby už má za sebou. Fungovanie spoločnosti, zmeny po voľbách, napĺňanie predvolebných sľubov, fungovanie systému, model politickej orientácie, to všetko sa z pamäte vymazať nedá. Má sebou obdobie "mečiarovského marazmu, ktoré sa spôsobom politiky nijak veľmi nevzďalovalo tomu predchádzajúcemu totalitnému (únosy, zastrašovanie, vlny kupónových privatizácii,  rabovanie štátneho majetku), má za sebou obdobie "dzurindovej ekonomickej prosperity", ktorá ale bola poznačená nielen úspechmi (vstup do NATO, EU, ekonomická expanzia, prosperita ), ale aj kauzami a prešľapmi (nevýhodné privatizácie, drastické neoliberálne sociálne reformy, neúmerne zdražovanie, Gorila), má za sebou  "ficovské sociálno-demokratické istoty", počas ktorých bol schopný vykonať iba jednu sociálnu kozmetickú úpravu a tou bolo zrušenie "zajacovej dvacky", potom to už išlo samé (sociálne podniky, nástenky, PPP projekty, sociálne podniky, milionové hodinky, konverzia kurzu na jachte Ja a Ty), pri ktorých mu sekundovali aktéri z prvej dekády už spomínaných zlodejín, má za sebou návrat /ne/uvedomenej pravice, ktorá sa ani nie po roku a pol názorovo rozštiepila a prinútila nás opäť pristúpiť k vážnemu a svedomitému rozhodnutiu, v podobe predčasných parlamentných volieb.

Kto sleduje politiku trochu detailnejšie (to znamená, že pozná nielen najviac ukazovaných predsedov strán, ale aj ostaných členov a politikov, či už sú to ministri,  poslanci NRSR, alebo komunálny poslanci), vie ktorá strana ma aký program, čo ponúka, akou formou to presadzuje, či je úspešná a pod. Na základe týchto atribútov sa občan rozhoduje, ktorej strane dá svoj hlas. Po novom však má možnosť preferenčných hlasov, čo znamená, že si môže vybrať konkrétneho kanditáta ktorého pozná, ktorého politickú prácu má možnosť sledovať. Tým dostáva všetkých kandidátov pod určitý spoločenský tlak a vytvára tak zdravý konkurečný boj, ktorého výsledkom musí byť predovšetkým konečná spokojnosť voliča. V dnešných dňoch, kedy majú ľudia neobmedzené možnosti sledovať prácu "svojich" kandidátov je teda možnosť, dostať do parlamentu toho, koho tam naozaj chceme mať. Prejdime ale k jadru tohto článku.

Ako to vnímam a vidím ja? Vnímam a vidím to skoro tak isto, ako každý jeden občan. Patrím medzi obyčajných ľudí. Neviem úplne presne, do akej sociálnej vrstvy sa mám zaradiť, tak si skúsim pomôcť nasledujúcimi definíciami. "Horné vrstvy tvoria veľmi majetní vlastníci, horná časť štátnej administratívy, špičkoví politici, právnici, lekári a manažéri, preferovaná časť umelcov a v konštitučných monarchiách aj panovnícky rod." Podľa tejto definície teda nepatrím medzi horná vrstvu. "Stredné vrstvy sú ešte rozmanitejšie. Patria sem strední vlastníci, najširšie skupiny manažérov, učitelia, zdravotnícky pracovníci, právnici, administratíva, technici, umelci, profesionálni športovci, kvalifikovaní robotníci a pod." Pre úplnú objektívnosť uvediem aj dolnú vrstvu, aby sme si vedeli presne a ucelene ujasniť toto tzv. triedne delenie. "Dolné (spodné) vrstvy spoločnosti môžeme definovať dvoma spôsobmi. Jednak môžeme dolnými vrstvami spoločnosti chápať ostatné skupiny obyvateľov, teda pomocný personál v administratíve, nekvalifikovaných pracovníkov, sezónnych zamestnancov, prevažnú časť manuálneho robotníctva a nezamestnaných". (Tóth, 2007, s. 61-62) Takže na základe týchto definícii o tzv. triednom delení už viem, že patrím medzi strednú vrstvu. Teraz sa ale vrátim k tomu, ako vidím a vnímam súčasnú politickú situáciu. Ako som už spomenul, vnímam ju presne tak, ako ktorýkoľvek občan, veľmi kriticky a miestami zaujato. Nepramení to z ničoho iného, ako z vnímania svojej vlastnej sociálnej, ekonomickej situácie. Konkrétnych polemík o rovnosti šancí pre každého  vynechám.

Občania, najmä ročníky 1960, 1950 a vyššie boli navyknutí (a donútení) žiť v štátnom zriadení, ktoré im doslova nalinajkovalo život od narodenia až po smrť. Presne zadefinované, kontrolované. Prechod z naoko fungujúceho reálneho socializmu do surového kapitalistického trhového systému rovnal sa šoku a následnému vytriezveniu. Skostnatelý bývalý režim nasadol zo stojaceho vlaku do rýchlika. Rýchlosť, akou sa to všetko zrazu udialo bola závratná. Občanov čakali skutočne turbulentné roky.   Vlády a politici, ktoré sa snažili zmierňovať a znižovať vzniknuté ekonomické a sociálne napätia sa s týmito fenomémni vyrovnávali po svojom. Pripomeniem, ale zároveň aj hneď preskočím celu dekádu volebných a povolebných rokov  1990, 1992, 1994, 1998, 2002, 2006, 2010. Každé s týchto období sa nieslo v určitom politickom a spoločenskom duchu. Kto má záujem, môže si o nich ľahko a rýchlo vyhľadať informácie z verejne dostupných zdrojov. Poskytnem len stručný sumár všetkých. Ak nerátam ponovembrové federálne voľby (1990, 1990), tak história samostatnej Slovenskej republiky si pamätá až tri "víťazstvá" pravice (1998, 2002, 2010). Obdobie mečiarizmu (1994) si nezaslúži iné pomenovanie, len ako "postsocialistická", kvázi demokraticko - ľavicová, ale za to veľmi dokonale kapitalisticky fungujúca vláda. Túto zmiešaninu politických a rýdzo zlodejských štruktúr našťastie vystriedala (1998) čisto pravicová, (pre niekoho liberálna) pre mňa neoliberálna vláda. A zotrvala dve volebné obdobia. Počas tohto obdobia sa podarilo veľa vecí zlepšiť, napraviť, narovnať pokrivené ramená demokracie, zvýšiť medzinárodný kredit, začleniť SR do dôležitých európskych a svetových štruktúr, záchrániť enormne upadajúcu ekonomiku, znížiť verejný dlh. Veľa vecí sa ale aj nepodarilo. Nepodarila sa zlepšiť vymožiteľnosť práva, odpolitizovať justíciu, zlepšiť fungovanie zdravotníctva a sociálnych služieb, ktoré sú v katastrofálnom a neudržateľnom stave, znížiť byrokraciu, eliminovať korupciu. Po dvoch dekádach vládnutia pravice (1998, 2002) sa opäť vynorila veľká skupina nespokojných občanov.  Sociálne reformy, ďalší hlboký úpadok zdravotníctva a absentujúcich sociálnych služieb, ktoré absolútne znegovali ekonomickú úspešnosť donútili ľudí otočiť sa pravici chrbtom a voliť istoty sľubujúcu ľavicu (2006). Priznávam, vtedy som sa aj ja, ako 23 ročný rozhodol dať hlas SMERU-SD, nakoľko som bol oklamaný populistickými sľubmi. Vytriezvenie prišlo zaraz, pri delení postov medzi HZDS a SNS. Čo už, chyby robí každý. Ako sa teda ale ukázalo, slovenská ľavica v podobe pseudosociálnej demokracie sa neosvedčila. Ich program síce nesie dôležité prvy sociálnej demokracie, ale realizácia je nulová. Namiesto toho sa opäť rozmohlo tentoraz  už legitímné rozkrádanie verejných financií pod záštitou sociálnych opatrení, ktoré ani jeden z občanov nemohol v praxi pocítiť (okrem "zajacovej dvacky"). Po vytriezvení a znovusformovaní (ale neuvedomenej) pravice ľudia opäť volili pravicu (2010). V nádeji, že poučenie sa zminulych chýb, časom stráveným v opozícii, potrebnej dávky sebareflexie a väčšiemu načúvaniu potrebám majoritnej skupiny obyvateľov dali hlasy pravicovým stána. Pravicové zoskupenie (pre niekoho zlepenec), ktoré vzišlo z posledných parlamentných volieb sa ale ukázalo opäť ako "nešťastné". V tomto prípade ale nešlo o kauzy, ale o tvrdohlavosť, neústupčivosť a amatérstvo pri rozhodovaní a spravovaní vecí verejných. Bodkou bolo hlasovanie o Eurovale, spojené s hlasovaním o dôvere vláde. Potom bol KONIEC. Koniec spolupráce, predčasné voľby, apatia, nevraživosť, Gorila, Sasanka, tlačovky, špinavosti, mlčanie, zatĺkanie.

 

Aký je záver? Záver je pomerne jednoduchý. Celé vnímanie a nielen moje, ale aj celospoločenské vnímanie súčasného stavu politiky a jej predstaviteľov je natoľko naštrbené, že najradšej zrušiť celé voľby, zrušiť politiku, zbúrať parlament a íšť žiť do hôr. Takto to ale nefunguje. Sobota 10. 3. 2012 sa nesie v znamení možnosti "niečo zmeniť". Viem presne čo a na základe toho sa budem rozhodovať za plentou, pred vhodením obálky do volebnej urny. A viem aj, čo nechcem aby sa stalo. Nechcem, aby opäť zvíťazila strana, ktorá hlása istoty, ale keď mala možnosť ich ponúknuť, neponúkla absolútne nič. Strana SMER-SD nie je žiadnou sociálno - demokratickou stranou. Sociálnodemokratický program ešte zo žiadnej strany takú nespravil. Činy su dôležité vážení, činy! Už nespravím tú istú chybu ako v roku 2006. Už sa nenechám oklamať populistickými sľubmi. Nie som síce čisto pravicovo zmyšľajúci človek, bije sa vo mne určitá forma ľavicového zmyšlania s pravicovým. Výsledom je teda stred. Ľudí ale nezaujíma model, ľudí zaujímaju konkrétne činy, ktoré majú dopad na ich životy. Ľudia potrebujú stabilné zamestnanie, z ktorého pramenia sociálne istoty, ľudia ale potrebujú aj podporu štátu, na ktorý sa môžu obrátiť, keď zlyhá niektorý z článkov ekonomického reťazca. Ľudia potrebujú dôveru v štát, ktorý im zagarantuje vymožiteľnosť ich práv a v neposlednom rade potrebujú stabilitu politickú. Treba sa prestať deliť na ľavicu a pravicu, treba robit rozhodnutia, ktoré sú prospešné pre krajinu a jeho občanov. Zodpovedne hospodáriť, ale nie na úkor ľudí.  A preto aj týmto blogom apelujem na všetkých, ktorí ešte nie sú rozhodnutí.

Ľudia, rozhodujte sa na základe konkrétnych činov, nenechajte sa oklamať lacným populizmom, kvetmi, Michalom Davidom. Aj keď ste právom nahnevaní, rozčarovaní a znechutení celým politickým spektrom, rozhodujte sa na základe výsledkov. Krúžkujte kandidátov, o ktorých máte informácie, alebo majú aspoň vaše sympatie. Nekrúžkujte tých, ktorí vás sklamali. Zrátajme im to. Pošlime ich zajtra do politického dôchodku. Rozhodnutie je len na nás.

 

"Jediné istoty sú dane a smrť"

/Thomas Jefferson/

 

*Tóth, Rastislav.2007.Základy politológie, Bratislava, SPN 2007, ISBN 978-80-10-01262-6

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?